BIO METELICE

Slečna Metelica bude oslavovať toho roku osemnástku. Som (Miro) jediný z kapely, ktorý to s ňou vydržal od narodenia až dodnes. Pokúsim sa vám preto z môjho pohľadu aspoň trochu priblížiť, ako to bolo...

 

Narodenie

Pred osemnástimi rokmi (1994) v hudobnej miestnosti u Saleziánov v Bardejove začalo byť trochu rušnejšie. Formovala sa tam kapela, ale zo začiatku bolo ťažké určiť, kto do nej patrí a kto nie. Presne ako na plavárni – niekto príde, niekto odíde, niekto sa o týždeň vráti a niekoho to prestane baviť.

Prvé sonografické snímky v piatom mesiaci tehotenstva ukázali, že v bruchu hudobky kopká pätica holobriadkov z horného a dolného gympľa:

Miro Šmilňák - Šmolo (gitara),

Maťo Demský - Plesky alebo Demo (gitara),

Peťo Harčár – Šiba (spev, neskôr aj basgitara),

Miro Peniak – Peňo (basgitara, neskôr klávesy),

Ľubo Šesták – Chester (bicie)

Naše prvé vystúpenie malo byť na Bardejovskom Valdoccu (hudobno-zábavný program organizovaný Saleziánmi na sviatok Dona Bosca v bývalom kine Jas). Mali sme pripravenú jednu pieseň, ale ešte sme nemali názov kapely. Konferencierka sa pýtala, ako nás má uviesť, ale my sme ešte tuho rozmýšľali... Postupne padali názvy ako – IQ Boys, Salesian hammer, ale nakoniec vyhrala slovensky znejúca Metelica.

Podobnosť v názve s kapelou Metallica nie je náhodná. Asi malo na nás vplyv to, že každý druhý gitarista v hudobninách brnkal Nothing else matters alebo One. A my tiež :).

Medzi prvé pesničky v našom playliste patrili Let it be (Beatles) a Herodes (spevácky zbor Svetielko :). Potom sme už hrali výlučne vlastné veci. Skúšky vyzerali obyčajne tak, že som dal do placu nejaký melodický veršík, ktorý sme točili dookola ako mantru celé hodiny. Ak sa nám k tomu podarilo prifariť refrén, pieseň bola hotová. Bolo v tom kopec energie, nadšenia, emócií, humoru a infantilnosti. Čo viac by sme chceli od malej jednoročnej Metelice.

 

1995

Medzi naše prvé tvorivé počiny patril mini-muzikál Cesta. Nevedeli sme ako, ale zrazu sme boli na pódiu s fajn pesničkami zlepenými do klišé príbehu, ktorému sme verili.

Naše tvorivé počiny si všimol bardejovský týpek – Roman Sorger, ktorý nás vtiahol ako hudobníkov do divadelného predstavenia – Psie srdce.

Ach tie časy …

 

1996

Pomaly sme sa začali ukazovať na rôznych koncertoch väčšinou v bardejovskom okrese.

 

1997

V tomto roku sa v kapele udialo niekoľko zmien. Väčšina z nás sa chystala na VŠ. Z pomaly rozbiehajúcej sa mašiny vystúpil bubeník Ľubo, naskočil brácho Peťo a trochu neskôr aj brácho Maťo. Kapela prišla o bicie a pribudla gitara a spevy. Tým pádom to celé smerovalo viac k folku. Bavilo nás viachlasné oblbovanie čajočiek na lavičke pri bašte s gitarami v ruke.

Miro Šmilňák - Šmolo (gitara),

Maťo Demský - Plesky alebo Demo (gitara),

Peťo Harčár – Šiba (spev, neskôr aj basgitara),

Miro Peniak – Peňo (basgitara, neskôr klávesy),

Martin Šmilňák – Šmejd (gitara, vokály),

Peter Šmilňák (spev, perkusie).

Princíp fungovania mašiny bol nasledovný:

Bráchovi Peťovi najviac sedel prvý hlas. V ťažkých hádkach bodoval tiež svojou diplomaciou.

Šiba bol detským zborom Svetielko vytrénovaný na vokály.

Demo vnášal do kapely inšpiráciu. Počúval z nás najviac muziky. Namotal nás všetkých napr. na Buty, Mňága a Žďorp, Nohavicu, …

Miro Peniak mal z nás jediný hudobné vzdelanie. Chodil na klavír a pripravoval sa na konzervu. Dával pozor, aby kapela nejazdila v hudobno-teoretickom protismere. Dovolili sme mu hrať na kláves len jedným prstom, aby príliš nevytŕčal.

Brácho Maťo bol z nás najstarší. Vedel zohnať peniaze, vybaviť čo treba a ešte k tomu trafiť správny hlas. Dohliadal tiež na to, aby v kapele nebolo príliš veľa molových akordov a stredné a pomalé tempá.

Ja som si v kapele vydobyl pozíciu textára a skladateľa, ale k mikrofónu ma nepustili.

 

1998

Aj napriek tomu, že polovica kapely študovala v Bratislave a polovica ostala na východe, bavilo nás cestovať hore dole po Slovensku, aby sme sa mohli počas víkendov stretnúť a cvičiť.

Začali nás pozývať na rôzne folkové a gospelové festivaly. Jedným z nich bol aj festival Verím pane v Námestove. Mali sme tam úspech a to nám pomohlo k tomu, že organizátor tohto festivalu – Jurko Drobný nás pozval na koncertnú šnúru Šanca pre lásku. Mali sme tak možnosť spolu s ďalšími štyrmi kapelami cestovať takmer dva týždne po Slovensku a hrať. Pre Metelicu to znamenal poriadny kopanec vpred. Konečne sme hrali na normálny aparát, zoznámili sme sa s kapelami, ktoré už mali niečo za sebou, naberali sme skúsenosti. Začali sme snívať o tom, že by sme aj niečo nahrali.

 

1999

Prvý album s názvom Deň pracovného pokoja sme nahrali v domácom štúdiu Milana Dočekala a vydali na magnetofónovej kazete vo vydavateľstve LUX media.

Z dnešného pohľadu to hodnotím skôr ako demo, ale v tom čase sme si pripadali ako neprekonateľní rockeri.

 

2000

Začali sme chodiť na festivaly ako Sigord, Strunobranie, Porta, Vandermúza, Večernica, Terchovský budzogáň, Kremnické gagy, Dračifest, Folkové vianoce, Oko, Festival na vode, Lumen a pod.

 

2001

Metelica si dala na rok pauzu, aby sme mohli niekde vycestovať, naučiť sa jazyk a niečo si aj zarobiť. Ja som skončil v Glasgowe, Šiba v Nemecku, Demo v USA.

 

2002

Dali sme sa opäť dokopy. Demo však po krátkom čase opäť vycestoval. Na jeho miesto prišiel Maťo Komiňák. Na niektorých koncertoch sa ako hostia objavili Marek Hrdinský alebo Jožo Krupa (bicie) a Palo Bereza (gitara).

 

2003

Druhým albumom už bolo CD - Deň letecký (studio Lux). Na pieseň Dobré ráno pán Simon sme natočili aj klip. Pesničku Mraky hrávali v Hitparáde Twety five na Rock FM. Vplyv na produkcii CD mali okrem Metelice aj Miro Šibík, Palo Bereza a Katka Barancová (Mimicry). Album nám na koncert v bratislavskom UPC prišiel pokrstiť dnes už zosnulý Marián Kochanský z kapely Lojzo.

 

2004

Všetkým v kapele sa skončil vysokoškolský život. Ja, brácho Peťo, Peňo a Maťo Komiňák sme sa usadili v Bratislave. Demo, brácho Maťo a Šiba ostali doma v Bardejove.

Bolo pre nás náročné nájsť si čas na spoločné skúšky. Stretávali sme sa ako kapela väčšinou na koncertoch. Začali sme stagnovať, fungovali sme skôr zo zotrvačnosti.

Navrhol som kapele, aby sme skončili. Bolo to pre nás dosť ťažké, lebo sme boli fajn partia a polovica kapely ešte k tomu súrodenci.

 

2005

Po rozdelení kapely na „východ a západ“ sme sa pokúšali na západe o doplnenie novej zostavy. Maťo Komiňák si však našiel robotu v Prahe, Miro Peniak začal dávať prednosť iným hudobným aktivitám (Tina, Zdenka Predná), v kapele sa na krátky čas objavil Palo Hvišč (basgitara) a Dodo Dolinka (perkusie) … proste zemetrasenie … snažili sme sa o niečo, ale neuverili sme tomu...nechali sme to tak.

V decembri ma oslovili Luxáci, či by som im nepomohol s propagáciou projektu Moja misia po dedinkách na východnom Slovensku. Chceli odo mňa, aby som ich program sem-tam oživil nejakou pesničkou. Po ceste na východ som sa v aute zoznámil s Čakym, gitaristom, ktorého som poznal z kapely Credo. Ponúkol sa, že ma môže pri hre doprevádzať. Po skúške v aute sme išli hneď hrať na ostro a ono to fungovalo.

 

2006

Spolu s Čakym a bráchom Peťom sme si povedali, že sa pokúsime o niečo nové... Začínali sme akoby odznova. Dali sme si za cieľ byť schopní odohrať samostatný koncert iba takto v trojke. Už sa nám nechcelo investovať do budovania veľkej „nestabilnej“ partie. Začali sme pomaly, ale isto budovať stabilné jadro.

S príchodom Čakyho sa v Metle začal meniť jeden rokmi zaužívaný princíp. Išlo o to, že doteraz Metla nikdy neimprovizovala. Aranže sme mali do bodky pripravené a na koncerte sme hrali presne to, čo bolo na CD. Neboli sme ktovieakí technickí hráči, opierali sme sa skôr o zohratosť. V aranžmánoch sme doteraz dávali malý priestor sólam. S príchodom Čakyho sa začalo v Metle viac improvizovať, sólovať, experimentovať s efektami…

Za pomoci Igora Baara sme v marci 2006 nahrali demo s troma skladbami, s ktorými sme sa pokúšali zabodovať na súťaži Cocacola popstar. Spolupráca s Igorom bola fajn, ale niečo nefungovalo. Naše hlasy sa nehodili k popovým aranžom. Neuverili sme takému smerovaniu a preto sme stočili volant viac k folkrocku.

Dostali sme sa dokonca do zahraničia. Postúpili sme do semifinále súťaže/festivalu Porta, ktoré sa konalo v Ústí nad Labem. Naša prehrávka sa konala o 9.15 ráno v Dome kultúry Chemiků, ale ďalej sme sa nedostali. Možno preto, že Čaky vytiahol na pódiu delay – čo v konfrontácii s ostatnými country-folkovými súťažiacimi muselo pôsobiť prinajmenšom neštandardne :-)

K pesničke Nádej sme v júli natočili live klip (v rámci natáčania relácie Poltón klub).

 

2007

V priebehu roka sme odohrali viacero festivalov (Verím Pane v Námestove, Spievame Márii v Trstenej, Adonai fest v Košiciach) i menších akcií (Senec, BA-Rača, Lamač, UPeCe BA...). Na pódiu sa sem-tam k našej trojke pripojil James Evans (husle, irish whistle), Dodo Dolinka či Braňo Jelen (perkusie, cajon, vokály).

Metla chytila druhý dych, na pódiu to žilo. Oproti staršej zostave sme trochu pokuľhávali vo vokáloch, ale začali sme pracovať aj na tom.

 

2008

Vo februári sme začali točiť tretí album, ktorý svojim názvom Deň žien slovne nadviazal na predchádzajúce albumy Deň pracovného pokoja (1999) a Deň letecký (2003).

Keďže stabilné jadro sme tvorili iba traja – Čaky, Peťo a ja, rozhodli sme sa nahrať skôr pestrý štúdiový album s hosťami, ktorí nám prirástli k srdcu, a ktorých sme poznali z festivalov apod.

Spev sme si rozdelili podľa toho, komu čo sedí. Peťovi sa ušli skôr nekonfliktné pohodovky, Čakymu melancholické a nasieravé hity a mne ostalo Pivo :-)

Na album sme si pozvali aj spevákov – kapucína Félixa, Maťa Michelčíka a Majku Šibíkovú. Neskutočné masky, super ľudia a ešte lepší speváci. CD uzavrela svojim recitatívom pani Hilda Michalíková.

Základom nášho nahrávania bolo, že sme si vždy pred nahrávaním rituálne dali jablkovú, tvarohovú alebo orechovú štrúdľu. Potom to už išlo samo. Album vyšiel v júli 2008 a uviedli sme ho do života 2x - prvýkrát na festivale Verím Pane  v Námestove a na jeseň v bratislavskom UPeCe pod názvom "Vydávanie CD". To prebehlo pod taktovkou Mikiho Michelčíka v úlohe oddávajúceho a v kapele sa objavili aj muzikanti, ktorí nám pomohli album nahrať (Braňo Jelen, Mišo Šimko, James Evans a Miro Šibík).

 

2009

K pesničke Anjeli (CD Deň žien) natočil Palo Danko a jeho družina náš tretí klip. Naďalej sme koncertovali po Slovensku po osi Bratislava - Orava - východ.

 

2010

Klip Námestovo (z albumu Deň žien) je vyjadrením našej snahy o to, aby hlavné mesto Slovenska sa premiestnilo na Oravu. Dokončili sme ho začiatkom leta 2010.

Po parlamentných voľbách začala Metelica hrať v stabilnejšej zostave:

Ministerstvo zahraničných vecí -

                                                     diplomaciou obdarený Peťo Šmilňák (spev, perkusie)

Ministerstvo vnútra –

                                                     introvertne hĺbajúci a systém zabezpečujúci Maťo „Čaky“ Noris (gitara, spev)

Ministerstvo dopravy –

                                                     Knightrider Dodo Dolinka (cajon, perkusie, spev)

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny –

                                                     sociálny pedagóg Miro Šmilňák (gitara, spev)

No dovi dopo ...

 

 

2011

Vznikla táto webstránka...
Slečna Metelica bude oslavovať tento rok 18 :-)

Začíname dávať na jej počesť dokopy materiál na nový album a naďalej koncertujeme …